Otvorený list p. učiteľky Ľudmily Kmeťovej k štrajku
Vážení učitelia, žiaci, rodičia a priatelia školy!
Dovoľte mi, aby som sa podelila s mojím pohľadom na štrajk touto formou. Každý z učiteľov by mohol rozšíriť môj uhol pohľadu – od svojej katedry, z hľadiska svojho predmetu a skúseností.
V prvom rade chcem Vám, rodičom poďakovať za Vašu podporu štrajkujúcim učiteľom. Veľmi si vážim Váš postoj. Je to Váš boj ako náš, a s rovnakým cieľom.
Moje prvé stanovisko k štrajku bolo odmietavé a nevidela som význam štrajku pred voľbami a ani šancu na to, že by sa v školstve niečo zmenilo. Naša škola sa prakticky do žiadnych protestných akcií nezapájala. Väčšina z nás berie učiteľstvo ako poslanie, nie ako zamestnanie. Pobúril ma však postoj našej vládnej garnitúry v médiách. Tak ako pri zdravotných sestrách, tak i pri učiteľoch celý balík problémov zúžili na jeden jediný problém – plat učiteľa. Druhým faktorom vzbury bol názor z môjho okolia. Citujem: „Cirkevné školy vždy poslušne počúvajú odporúčania svojich vodcov či nadriadených (dnes je ním predseda združenia katolíckych škôl). Otázkou je, či to je len vaša poslušnosť, alebo vaša naivita.“ To ma už zaktivovalo.
[[Sklad:Ludmila_Kmetova.jpg|right|200px|thumb|pani učiteľka kultúry a umenia a výtvarnej výchovy Ľudmila Kmeťová]] Keď sa mali učitelia rozhodnúť ísť do štrajku, mnohí ostali nerozhodnutí či poslušní, alebo mali svoj osobný dôvod. (Neodsudzujem, vyjadrujem svoj pohľad na fakt.) Veď ísť do štrajku „na neurčito“ je obrovská zodpovednosť, komplikácia pre rodičov, pre vzdelávací proces, zaťaženie vlastných povinností a tiež osobná ujma. Tu nastala situácia, ako keby naši učitelia zabudli, s koľkými problémami sa roky boria spolu s vedením školy a s rodičmi. Z váhajúcich nás pár ostalo aktívnych.
Aj keď v menšine, ale po dohode s rodičmi sme sa zapojili do štrajku. Skúsime to, zatiaľ na tri dni. Pôjdeme a podporíme aspoň symbolicky svojich štrajkujúcich kolegov. Nebudeme tým komplikovať život rodičom, neohrozí to celkový vyučovací proces, nepôjde to na úkor vzdelávania našich žiakov. Žiaľ, ostalo nás (zapojených do štrajku) z našej školy aj s naším duchovným otcom len o niečo viac ako apoštolov. Náš prvý reálny štrajk. Včera sme mohli vidieť v médiách pri účelovom otvorení materskej škôlky, ako premiér R. Fico a minister školstva s veľkým úsmevom poďakoval 98 % učiteľov „za hrdinstvo“ a zbagatelizoval problém učiteľov. Veď problémy majú len 2 % učiteľov! Je to tak naozaj?
Učím už 30 rokov a s rokmi pribúdajú i problémy v systéme školstva. Aj ako matka 3 detí to pociťujem veľmi výrazne. Tiež sledujem život i úspechy svojich bývalých študentov. A pýtam sa, prečo mnohí „utekajú“ študovať do zahraničia, ostávajú tam žiť či pracovať? Ich počet po 25 rokoch narastá, a výrazne! A nie je to len o peniazoch. Ich skúsenosti a názory mi dodávajú odvahu nemlčať! Veď podľa ministra školstva máme inkluzívne školstvo. Čo na tom, že nám chýba štandard! Rodičia dotujú školu viac a viac, kupujú zošity, knihy, tabule, riešia havarijné stavy jedálne, telocvične, strechy, „brigádujú“ na prestavbách škôl, škôlok, opravujú športoviská, zháňajú sponzorov... Moji študenti dodnes (a sú to dlhé roky) nedostali učebnice na mnou vyučované predmety (umenie a kultúra, výtvarná výchova). A to som 4 roky školstvu pomáhala s výskumom! Riešime projekty EÚ či iné, len aby sme pomohli škole a kvalite v edukácii. Z vlastného úsilia učitelia budujú modernejšie odborné triedy cez peniaze mimo priamy rezort školstva. Úzkostlivo šetríme pri každom medzinárodnom projekte na vybavenie školy, zvažujeme kvalitnejší dataprojektor, počítač či inú metodickú techniku... Ďalším problémom je obsah. Obsah a témy nielen môjho predmetu sa menia tam a späť. Z dotácií hodín na predmet sa stal pokus. Neustále zmeny nevedú k systémovým krokom školy. Cez túto hmlu nevidím(e) cieľ.
Pri medzinárodných projektoch a pobytoch v zahraničí so študentmi zisťujeme, čo všetko nefunguje, a „ticho závidíme“. Vzdelanostné kredity učiteľov sú všeobecne demotivačné, nespravodlivé a nesystémové. Znižujú radosť z úspechov a sú degradáciou učiteľského statusu. Je to ďalšia forma šetrenia financií na úkor učiteľa, jeho úsilia a času. Byrokracia v školstve sa presúva z jednej oblasti do druhej a nie je odrazom zlepšenia. Každý učiteľ a jeho vyučovacie predmety, každá škola má množstvo bolestných, neriešených miest. A tie sa odrazia na budúcnosti našich detí a národa.
Súčasným štrajkom možno nezískame veľa, alebo iba málo. Je len na nás, na učiteľoch, rodičoch, či zosilníme naše volanie, či sa nevzdáme. Hoci len otvoreným listom od rodičov, učiteľov, škôl. Kedy povieme dosť manipuláciám s verejnou mienkou, prekrúcaniu reality, schovávaniu sa za všeobecné štatistiky, priemery, grafy? Som konkrétny učiteľ a rodič s konkrétnymi problémami, starosťami i cieľom v tejto škole. Nie na okraji spoločnosti! Vláda reaguje len na masové požiadavky a tu sa naša cesta len začína. Závisí od každého z nás, aký postoj či formu si zvolíme. Vhodný či nevhodný čas tu nie je podstatný! Pýtam sa: dokedy bude učiteľ s rodičmi dotovať školstvo finančne, morálne, duchovne i materiálne? Kde je efektívne prerozdeľovanie financií? Doba uplynulých 26 rokov hovorí za všetko a za hociktorú vládu – minulú, súčasnú či budúcu. Pridajte sa k tomuto otvorenému listu. Tisíce listov nebude čítaných, ale verím, že ani ignorovaných! Adresát je nám všetkým známy.
